Nedávno som kamarátke rozprávala, ako presne vyzeral môj výlet na Tenerife. V rozhovore som spomenula už popísané atrakcie, zaujímavosti a dojmy z návštev reštaurácií, ktoré som odporučila. Keď som prešla k tým menej príjemným spomienkam, ako stratené auto alebo kufor, spomenula som si ešte na jednu nepríjemnú situáciu, o ktorej som jej porozprávala. Potom K. povedala: „Prečo o tom nenapíšeš? Ja by som chcela vedieť takéto veci, predtým ako niekam pôjdem.“ Mala pravdu a práve preto čítaš tento príspevok. Na konci série príspevkov o Tenerife, Ti predstavujem zoznam vecí, ktoré by som už nezopakovala, ak sa na tomto peknom ostrove ešte niekedy ocitnem.
1. Návšteva Guachinche
V byte, ktorý som mala prenajatý, som našla letáčik s odporúčanými reštauráciami, ktoré podávajú typické kanárske jedlo. Všeobecný názov týchto miest je „Guachinche“. Podľa definície Wikipedie tam dostanete miestne víno a tradičné jedlo. Keď som uvidela slovo tradičné, vedela som, že tam musím ísť. Prvý pokus bol v Guachinche Quintero, ktorý bol však zatvorený. Potom som sa nechala zlákať názormi na Google mapách a skúsila som sa ísť na miesto zvané Bodega el Zacatin.
Neodporúčam.
Dostať sa tam je hrozné. Strmé a veľmi úzke cesty a na konci niet kde zaparkovať. Ledva sme míňali hrbole na ceste. Bohužiaľ bolo treba nechať auto o niečo ďalej a šliapať do kopca 10 minút. Na mieste sa ukázalo, že podávajú 4 chody (mäso alebo fazuľa) a môžete platiť iba v hotovosti. Čakali sme v rade a ukázalo sa, že nikto nevie po anglicky. Nikto z obsluhy s nami nechcel spolupracovať. Neviem, ako sme sa vôbec dorozumeli, aby nám pridelili stôl. Sediac hladní za dreveným stolom pokrytým gumeným obrusom sme čakali, kým si môžeme objednať. Jedna dáma sa o to pokúsila. Len čo si však uvedomila, že nehovoríme španielsky, jednoducho odišla. Čakali sme 10 minút. Všetci naokolo si objedali, len my nie. J. išiel k personálu, aby im povedal, že stále čakáme. Povedali, že prídu. Nasledujúcich 10 minút nás, bohužiaľ, stále ignorovali. Naštvaní a hladní sme sa rozhodli, že sa k nám nebudú takto správať a odišli sme. Celkovo som bola aj rada, pretože som v ponuke nevidela nič čo by ma uchvátilo. Neviem, možno to bolo tým, že nehovoríme španielsky. Oprávňuje ich to však takto zaobchádzať s klientom? Ja si nemyslím.
Hľadajúc niečo v okolí, našla som La Doña Casa Vidalina, miesto odporúčané v predchádzajúcom príspevku. Ani tam nehovorili dobre po anglicky. Rozdiel však bol obrovský. Prečo? Veľmi sa snažili s nami komunikovať. Pani dokonca zavolala svojmu synovi, ktorý nám preložil menu. Bolo vidieť, že to nemal ľahké, ale veľmi sa snažil. Vďaka nemu sme si objednali chutné veci, ako je tu popísané Escaldon. Ako vidíte, pre človeka ktorý skutočne chce, nie je nič ťažké. Možno si pomyslíte „prečo ste nepoužili internet, iba ste týrali chudáka chlapca“. Odpoveď je jednoduchá, nebol tam signál.
2. Parkovanie pri žltej čiare
Toto nie je dovolené. Ak ešte nevieš, aké sú dôsledky parkovania na žltej čiare, môžeš si o nich prečítať tu. Preto si myslím, že je lepšie stratiť 15 minút hľadaním miesta, kde je to povolené, ako pol dňa hľadať auto.
3. Návšteva La Orotavy
Osobne by som do tohto malého mesta už nešla. Je tu len pekná záhrada, no nič sa tu nedá robiť. Podľa mňa je to strata času cestovať a hľadať parkovacie miesto. Radšej by som išla na prechádzku medzi banánovníky.
Najdôležitejšie pre mňa bolo vyrozprávať príbeh Bodega el Zacatin. Dosť dlho som uvažovala, či sú ešte nejaké veci, ktoré by som si nezopakovala. Našťastie som prišla iba na vyššie uvedené 3. Môžem teda s čistým svedomím povedať: ODPORÚČAM TENTO OSTROV!
Nech je vyššie uvedené pre Teba iba mojím názorom, ktorým sa môžeš, alebo aj nemusíš riadiť! Rob, ako uznáš za vhodné a ak budeš mať lepšie skúsenosti, daj mi vedieť🙂.
Preložila Janka Jakubová